Označili nás za násilníkov, ukradli naše deti a rozbili nám manželstvo: rodičia chlapca, ktorý ma krehké kosti, útočia na sociálnych pracovníkov, ktorí tvrdili, že ho bili

Preložila 3.10.2012 Michaela Mishka Kerteszova‎.

Článok napísala Helen Weathers, v novinách Daily Mail, 19.08.2011 – They branded us abusers, stole our children and killed our marriage: parents of boy with brittle bones attack social workers who claimed they beat him.

Utrapena Amy Garland sedela vedla postielky svojho 6-tyzdnoveho synceka Harrisona, zufalo chcela vediet, co s nim je.


V to rano sa zobudila a nasla svojho novorodenca v tiesni a s bolestivo opuchnutymi nozickami. Hned s nim utekala na pohotovost, aby mu pomohli.
Krvne testy a RTG ukazali, ze ma chlapcek niekolko zlomenin noh. Sokovana a znepokojena Amy nevedela doktorom vysvetlit pricinu zlomenin.
Takze ked traja doktori okamzite vtrhli do miestnosti, v ktorej sa Amy trapila kvoli synovi, myslela si, ze jej prisli dat odpovede.
Ale ziadna utecha ani uistenie sa nedialo. Namiesto toho, bol to zaciatok nocnej mory.
“Pediatricka vtrhla do miestnosti, hned za nou dalsi doktor a zdravotna sestra.” hovori 26-rocna Amy.
Tvar pediatricky vyzerala ako hrom, ked mi prisne povedala, ze – kedze som im nepovedala, co bolo pricinou Harrisonovych zlomenin – nesmiem opustit nemocnicu, a ked sa o to pokusim, zatknu ma.
Povedala mi, ze uz kontaktovala policiu a SS, a ze nemam dovolene byt osamote so svojim synom. Ostala som v soku a zamrzla som.
Nemohla som uverit tomu, co som prave pocula. Potom som sa rozplakala. Stale som im hovorila:’Nic zle som neurobila’, ale pediatricka mi povedala:’Tie zranenia su podozrive a Vy ste v podozreni.’
Snubenec Amy, byvaly statny pracovnik z Ministerstva Obrany, Paul Crummey (41), sa prave zotavoval po operacii doma pri Bristole, ked mu zavolala tu znicujucu spravu, ze su obaja podozrivi z tyrania svojho dietata.
“Pomyslel som si:’ Toto je sialene.’ Cela situacia bola uplne nerealna. Obaja sme vedeli, ze sme neurobili nic zle. Ani na sekundu sme nepochybovali jeden o druhom. Mysleli sme si, ze bude trvat len chvilu, kym doktori pridu na to, co bolo v skutocnosti s Harrisonom.’

Specialista neskor usudil, ze dovodom Harrisonovych zlomenin bola geneticka choroba kosti, nazyvana OSTEOGENESIS IMPERFECTA, zriedkava choroba, ktora oslabuje tvorbu proteinu kolagenu, a tym zanechava kosti krehke.
Rocne sa narodi okolo 40 az 60 babatok s touto chorobou. Tym, co tuto chorobu maju, sa mozu kosti dolamat pri maznani, ale dokonca aj v spanku.

Ale Amy a Paul, ktori maju este starsiu dceru Bethany (vtedy mala 20 mesiacov), si museli prezit 18-mesacne peklo – pocas ktoreho im boli obidve deti odobrate.
Mali zakaz vidat svoje deti bez dozoru, az do augusta 2009, kedy sa dokazala ich nevina tym, ze sa Harrisonov stav konecne diagnostikoval a SS to akceptovali.

Amyin materinsky instinkt jej napovedal, ze nieco s jej synom nie je v poriadku, uz ked sa narodil. Bol nepokojny a celu noc sa v postielke vrtel.

Ked ho drzala v naruci na jednej strane, aby ho nakojila, zacal byt nervozny a vyzeral, ze mu je nepohodlne. Okrem toho aj vracal mlieko miesane s krvou.
Znepokojena ho zobrala do nemocnice, ale tvrdi, ze jej doktori povedali, ze babatko je v poriadku a ze jej starosti boli “prehnane”.

Dnes rodicov trapi najma fakt, ze pocas celeho toho casu, co boli podozrievani, sa ich synovi pravdepodobne nedostalo potrebnej lekarskej starostlivosti, ziadnej liecby jeho choroby, pretoze doktori usudili, ze chlapcekove zranenia nemohli byt sposobene prirodzene.

Nemaju ani ponatia, ci sa chlapcekovi nesposobili aj dalsie zlomeniny zatial co bol pod dozorom, pretoze tvrdia, ze – chlapcovi uz potom nikto neurobil RTG – ale Amy hovori, ze velmi casto vyzeral nepokojny a bolo jej povedane, ze sa bude v noci budit s krikom.

Harrison ma teraz 3 roky. Je to zivy, stastny chlapec plny charakteru, ktory casto bezi k maminke pomaznat sa.

Potrebuje pravidelne injekcie s vitaminom D, aby sa mu posilnili kosti a navstevuje fyzioterapeuta, aby sa mu vytvorili svaly.

Avsak “citove jazvy” nikdy neopustia tuto rozbitu rodinu. Tlak z vysetrovania znicil vztah Amy a Paula, ktori sa rozisli 5 mesiacov po tom, co boli obvineni z tyrania dietata.

Paul, teraz zijuci v Somerset, priznava, ze bolo pre nho velmi tazke “pokracovat dalej” a vidiet, ze Amy nasla stastie v novom partnerovi, s ktorym ma 18-mesacnu dceru Juliet.

Amy sa bude buduci mesiac vydavat, ale Paul ostava slobodny a bojoval s depresiou. Vo februari dostal v praci vypoved a prave si nasiel novu pracu, ako podporny pracovnik dospelych ludi s autizmom.

“Keby sa toto nestalo, Amy a ja by sme boli stale spolu.” hovori Paul, ktory aj nadalej ostava velmi zapojeny do zivotov Bethany a Harrisona. “Kvoli tomuto som stratil vsetko. Moju rodinu, moje deti, moju snubenicu, moj dom – vsetko.”

“Urobili z nas kriminalnikov. Pokladali nas za vinnych, az pokial sme nedokazali svoju nevinu. Nie je lahke zotavit sa z tohto.”

Aj Amy aj Paul suhlasia, ze je spravne, aby si doktori a socialni pracovnici vsimali priznaky tyrania, a specialne po pripade 17-mesacneho Baby P.

Tato nocna mora zacala kratko po tom, ako zacala vzbura ohladom smrti Baby P. v auguste 2007, ktory bol strasne tyrany matkinym priatelom a najomnikom.
SS v Haringey boli velmi kritizovani za to, ze prepasli sancu zachranit ho, a Amy a Paul si myslia, ze sa stali nevinnymi obetami prilis horlivych socialnych pracovnikov a doktorov, ktori sa zufalo snazili, aby nahodou neboli obvineni z nedbanlivosti.

Pociatocne krvne testy neboli presvedcive, a z tohto dovodu, boli socialni pracovnici podla Amy uzkoprsi v domnienke, ze treba vinit rodicov.

“Stravila som s Harrisonom v nemocnici 10 dni. Nemohla som jest, nemohla som spat – bala som sa ho aj zobrat na ruky, lebo som sa citila, akoby som bola stale sledovana. ” hovori Amy. “Dozorca musel byt s nami 24 hodin denne. Jeden den som musela kojit pred zrakom dozorcu – muza – co bolo pre mna neskutocne ponizujuce.

Dali ma na izbu so styrmi dalsimi posteliami, takze vsetci ostatni pacienti mohli pocut, co sa dialo a mysleli si, ze sme ublizovali nasmu dietatu. Jedine, na co som sa zmohla, bolo len sediet tam a plakat.”

Chvilu po tom, ako bolo Amy povedane, ze nesmie opustit nemocnicu, sa stretla s dvoma socialnymi pracovnikmi, ktorym bol prideleny jej pripad.
“Povedali mi, ze na druhy den zoberu Harrisona do pestunskej rodiny, a ze ho musim hned prestat kojit a zacat ho krmit z flase.” hovori Amy.

“Bolo to strasne krute. Mala som pocit, ze sa snazia prerusit puto, ktore bolo medzi mnou a Harrisonom, a ja som toto odmietla. Vratila som sa k Harrisonovi a rozplakala som sa. Bola som na tom tak zle, ze mi zdravotnicky personal chcel dat sedativa. Ked Paul prisiel do nemocnice, nemohol vobec uverit tomu, co sa nam prihodilo.”

Harrisona nedali hned do pestunskej starostlivosti, ale Amy tvrdi, ze tato vyhrazka jej bola opakovana znova a znova.

“Paul a ja sme sa snazili hovorit si, ze vsetko bude v poriadku – ale vsetko sa len zhorsovalo. Vedeli sme, ze nemame co skryvat, takze sme suhlasili, aby SS prekontrolovali nasu zdravotnu historiu a odpovedali sme na vsetky ich otazky. Stale sa nas pytali, ci nebolo v nasom vztahu nejake nasilie, a vypytovali sa aj nasich rodicov a susedov. Nemali proti nam absolutne ziadne dokazy, ale mali sme pocit, akoby vobec nepocuvali, co sme im hovorili.”

Tri alebo styri dni po tom, co bol Harrison prijaty do nemocnice, policia zatkla Amy z dovodu podozrenia zo zavazneho telesneho ublizenia a odviezli ju na vysluch.

“Policajti boli celkom vnimavi. Prisli o den skor, aby mi oznamili, co sa bude diat, a povedali, ze pridu az nakrmim Harrisona, aby nebol hladny.” hovori Amy. “Ked prisli, mali oblecene jednoduche veci a odviezli ma v neoznacenom aute, ale aj tak to bolo velmi smutne. Prehladavali nas dom a stale som si hovorila:’Preco sa nam toto stalo?’

Paul bol tiez zatknuty a jemu sa zdalo interview na policajnej stanici intenzivne a vycerpavajuce.

Paul hovori:”Povedali mi take veci ako: Ludia stracaju nervy a je OK to priznat.” Odobrali vzorky na test DNA a zobrali mi odtlacky prstov, a potom zavreli do policajnej cely na niekolko hodin. Bolo to priserne.”

Nikdy vsak neboli vznesene ziadne obvinenia proti tomuto paru.

Ich dceru Bethany umiestnili do opatery Amynho otca Tima (51), statneho uradnika.
Ked sa tento pripad dostal na sud, sudca nakazal paru, aby byvali v centre umiestnovanych rodin v Taunton, kde budu pod stalym dozorom.

“Socialni pracovnici chceli obidve moje deti umiestnit do pestunskej rodiny, ale sudca ma odmietol oddelit od Harrisona, lebo som stale kojila a nebol ziaden dokaz o tom, ze by sme nasmu synovi ublizili.” hovori Amy. “Personal v tomto zariadeni bol velmi napomocni, ale nasa izba bola ako policajna cela. Vsade boli kamery, ktore monitorovali kazdy nas krok a mali sme zakazane kupat nase deti bez dozoru.”

Paul dodava: “Zili sme tam tri mesiace a podstupili rozne psychiatricke vysetrenia. Vo vsetkych testoch sme mali plny pocet bodov a nepodarilo sa im najst ziadnu chybu v nasich rodicovskych schopnostiach.”

Hoci toto zariadenie odporucalo, aby bola rodina spolu, SS aj napriek tomu podali ziadost, aby boli deti umiestnene do pestunskej starostlivosti.
Harrison a Bethany isli byvat k Amynej mame Claire (48), reflexologicke, a Amy dovolili iba stretnutia s dozorom, 6 hodin denne. Paul mohol vidiet deti iba vecer.

“Na to, aby SS dovolili, aby deti isli byvat k mojej mame, musela im odsuhlasit, ze je tam pravdepodobnost, ze sme detom naozaj mohli ublizit, v opacnom pripade by ju oznacili ako prilis zaujatu.” hovori Amy, byvala statna zamestnankyna, ktora je teraz mamou na plny uvazok. “Moja mama sa kvoli tomu velmi zle citila, pretoze ani na chvilu o nas nepochybovala, ale museli sme robit vsetko podla knihy – alebo riskovat, ze deti stratime. SS nas vzdy prisli skontrolovat, ked som tam bola.”

“Isla som k mame domov vzdy rano, aby som urobila detom ranajky, isla som domov, a potom som sa vratila zas vecer, aby som im uvarila veceru a ulozila ich do postele, skor ako som odisla. Mali sme zakazane byt s nimi osamote. Kazdy den som musela svojim detom klamat:’Maminka ide teraz do prace, a pride ked bude vecera.’ A isla som do svojho prazdneho bytu. Bola som mama, ale nemala som ziadne deti, o ktore som sa mohla starat. Mala som zakazane povedat mojim priatelom, co sa stalo, takze som sa utiahla.”

Paul doplna: “Bolo to strasne. Prisli sme do nasho bytu, plneho hraciek a rodinnych fotografii, ale ziadne deti tam neboli. Vidali sme susedov so svojimi detmi a strasne nas to bolelo, pretoze sme mali mat svoje deti pri sebe.”
V tomto obdobi sa rozpadol vztah Amy a Paula.
Paul hovori: “Citili sme sa, akoby sme boli uviaznuti kazdy vo svojich bublinach utrpenia. Amy mala celu svoju rodinu a priatelov v Bristole, ale ja som mal vsetkych v Somerset. Chodieval som k svojej mame kvoli opore a Amy chodievala k svojmu bratovi a postupne sme sa odcudzili.”

Amy doplna:”Ked sme tri mesiace zili pod dozorom v zariadeni pre rodiny, nemohli sme zit ako normalny par, pretoze vsade boli kamery. Nas vztah sa zmenil skor na nieco ako vztah brata a sestry. Stale sme len rozmyslali ako dostat deti spat, minuli sme na to celu energiu a myslienky, a ked sme boli sami, cely ten smutok vysiel napovrch a niekedy sme si to vybili jeden na druhom. Je mi z toho velmi smutno, pretoze to jedine, co sme vzdy chceli bolo, aby nase deti vyrastali v stastnej a stabilnej rodine s obidvoma rodicmi.”

SS vzdy prijima rozchod s oblubou a priaznou – specialne vtedy, ked si myslia, ze jeden z rodicov moze byt trestuhodny. V lete 2009 sa Amy a Paul dozvedeli, ze ich SS prestali vysetrovat. Pripad postupil specialistovi, ktory povedal, ze je viac ako pravdepodobne, ze Harrison ma geneticku chorobu kosti. Prieskum lekarskych zaznamov jeho rodiny odhalil nadpriemerny vyskyt zlomenin. SS konecne akceptovali tuto diagnozu.

“Boli sme v maminej zahrade a Harrisona velmi bolela nozicka. Nemohli sme ho vsak zobrat na vysetrenie bez toho, aby sme najprv o tom informovali SS.” hovori Amy. “Tak sme im zavolali a oni nam povedali: ‘Oh, aby sme nezabudli, asi ste uz poculi o tom, ze sa vysetrovanie skoncilo.’ Nikdy sme nedostali ziadne ospravedlnenie, ziadne vysvetlenie – nic. Hned som chcela deti zobrat so sebou domov, ale museli sme pockat este dalsich niekolko tyzdnov, kym sa dokoncili vsetky formality.

Jej stastie z toho, ze deti su uz doma, je vsak zahalene hlbokym smutkom, ze Harrisonov stav nebol diagnostikovany skor a palivym pocitom z nespravodlivosti a sposobe, akym sa ku nim spravali.

Amy a Paul si hladali pravnika, aby mohli zazalovat SS alebo nemocnicu, ktorej sa to tykalo, ale bolo im povedane, ze uz skoncila lehota, kedy to bolo mozne. Teraz zistuju moznost zacat obciansko-pravne konanie v Harrisonovom mene.

Hovorca pre miestny urad povedal:”V pripadoch, kde deti maju nevysvetlitelne zranenie, je nasou povinnostou vsetko poriadne presetrit. Takisto sa musime uistit, ze je o deti dobre postarane, pokym sa vsetko nevyjasni. V takychto pripadoch berieme do uvahy podstatne zdravotne problemy a koname podla profesionalneho lekarskeho posudku, ktory sme dostali. Medialne pokrytie tohto pripadu poukazalo na zriedkavost tohto zdravotneho stavu a toto bol hlavny faktor v case, ked urad uzatvaral vysetrenie a konanie. Avsak hned ako sa zranenia vysvetlili, nasa ucast sa skoncila. Je nam luto, ake utrpenie tato rodina kvoli tomu zazila, ale my neberieme tieto veci na lahku vahu a koname podla dokazov, ktore prave mame.”

Amy teraz zalozila podporne skupiny pre rodicov s detmi, ktore trpia chorobou osteogenesis imperfecta a ostatnych, ktori boli nepravom obvineni z tyrania deti.
“Je niekolko stoviek takychto pripadov”, hovori Amy. “My mame nase deti spat, ale ostatni nemaju. Nase rodiny sa rozpadli a nase zivoty skoro stroskotali, ale ani jediny clovek nam nepovedal PREPACTE.”

Reklamy

One thought on “Označili nás za násilníkov, ukradli naše deti a rozbili nám manželstvo: rodičia chlapca, ktorý ma krehké kosti, útočia na sociálnych pracovníkov, ktorí tvrdili, že ho bili

  1. Spätné upozornenie: Media in English | Ivana Boorová - Slovensko, pomôžme jej vrátiť deti späť

Komentáre sú uzavreté.